Štefánikovo námestie je počas Kremnických gagov aj festivalovým centrom. Foto – Michal Svitok

Niekedy stačí málo a zrazu veci dostanú úplne iný význam. Napríklad keď odbočíte smerom z Bratislavy na hlavnej ceste za Žiarom nad Hronom do doliny, kde najskôr zbadáte bilbord s kandidátom na župana Kotlebom a krátko po ňom ďalší bilbord, ktorý je upútavkou na festival Kremnické gagy. Informácia, že Banskobystrický kraj chce ovládnuť brat známeho politika, tak zrazu vyznieva ako vtip.

Politici často (neplánovane) dávajú dosť dôvodov na smiech, čo dokazuje aj tento festival. Už 42 rokov, čo je naozaj solídna história. Keď mi začiatkom leta zatelefonoval jeho producent Pavol Kelley s otázkou, či by som nechcel byť v porote udeľujúcej ceny, povedal som si, že to môže byť dobrá príležitosť skontrolovať, v akej forme dnes Kremnické gagy sú, a zároveň vidieť ich inak ako bežný návštevník alebo akreditovaní novinári.

Nos Milana Lasicu

(Čo čítať, počúvať, pozerať a kam ísť? Aktivujte si High Five, piatkový newsletter Denníka N s tipmi z popkultúry a umenia.)

V piatok na poludnie stojíme pri Baníckej bašte na hradnom nádvorí, ktorá sa posledný augustový víkend mení na jednu z festivalových scén. Je tu otvorenie Kremnických gagov.

„Som rád, že tu môžem byť a že tento ročník je venovaný Milanovi Lasicovi. Pred 26 rokmi u nás v pražskej Ypsilonke režíroval Vianovu Hlavu medúzy a predstavte si, že ju stále hráme,“ hovorí divákom Jiří Lábus.

Slová českého herca a aktuálne čestného prezidenta Akadémie humoru na Kremnických gagoch preruší dážď, ale organizátori stihnú ešte vztýčiť dve vlajky. Na jednej je obrázok gunára a nápisom Sranda víťazí, druhá je modrožltá oficiálna zástava EÚ. Je to slogan festivalu a zároveň symbolické vyjadrenie toho, že Gagy sú s veľkou zahraničnou účasťou.

Naplno sa to prejaví už v prvom bode festivalového programu. Na výstave karikatúr sú diela autorov zo šiestich krajín. „Môžeme sa stretnúť už polhodinu pred vernisážou? Pozrieme si výstavu a dohodneme sa,“ hovorí koordinátor Akadémie humoru Jakub Molnár, inak šéfredaktor časopisu Javisko.

Pri vstupe do Múzea mincí a medailí najskôr vidíme na stenách ilustrácie z komiksu Radostná správa. Dozvedáme sa, že jeho autori získajú cenu Stana Radiča, ale to je ešte niekoľko hodín tajná informácia. My ako porota máme udeliť tri ceny Zlatý gunár – za karikatúru, za divadlo a za pouličné umenie.

Keď si prezeráme ďalšie obrázky na stenách, najvýraznejšie z nich sú dielom Ukrajinca Oleksyho Kustovského a Poliaka Sebastiana Kubicu. Neúčasť prvého z nich vysvetľovať netreba, na jednej z kresieb stojí muž v ukrajinskej pred kolónou ruských tankov, ktoré majú namiesto hlavní a veží kosáky s kladivami, na ďalšej sú nakreslené tri hlavy v tvare koronavírusu – na krajoch Lenin so Stalinom, uprostred Putin.

„Kusto už na Gagoch bol a dohodli sme sa, že po cenu si príde, keď sa skončí vojna,“ hovorí nám kolega-porotca, karikaturista František Jablonovský. Ukrajinec je aj autorom tohtoročného vizuálu festivalu a v hlasovaní návštevníkov získal aj cenu divákov – na výstave sú aj jeho pekné kresby Kremnice.

Bez problémov sa zhodneme aj na tom, že za karikatúru dáme ceny dve. Odmeníme aj Poliaka Kubicu. Jeho štýl tiež svieti zo steny na niekoľko metrov. Drsné, akoby len načrtnuté hrubé línie, trochu punk aj graffitti. Funguje to v jeho voľnej tvorbe aj v ukážkach z filmových plagátov.

V humornom tempe

Kremnica je stále trochu v tieni neďalekej Banskej Štiavnice, čo má svoje nevýhody, ale aj výhody. Je tu oveľa komornejšia atmosféra, menej turistov, nižšie ceny a po námestí v centre nejazdia autá. Teda posledný augustový víkend jazdia, ale len sporadicky – tie, ktoré patria umelcom a stánkarom.

Kombinácia festivalu, ktorý sa koná v niekoľkých priestoroch aj na námestí s jarmokom, funguje rovnako ako kombinácia diváckych vďačnejších čísiel a overených mien s umelecky ambicióznymi produkciami. Vždy je dobré, keď sa akcia snaží ponúknuť aj niečo špeciálne, čo inde nezažijete.

Španielsky Orthemis Orchestra je hudobné divadlo, ktoré priviezlo predstavenie Concerto a Tempo d’Umore. Výstižný názov – je to naozaj veľký Koncert v humornom tempe. Muzikanti striedajú klasiku s filmovou hudbou, hrajú postojačky, robia si medzi sebou schválnosti, hereckými kreáciami napodobňujú filmový dej. Celé je to veľmi muzikálne aj vtipné. Na pódium vyťahujú divákov, s ktorými si dajú Beethovenovu Ódu na radosť, a keď spravia dirigentku z Ivety Radičovej, zrodí sa trojnásobné prekvapenie. Ona si nečakane dobre poradí s novou funkciou, oni zase netušia, že je bývalou premiérkou a že od nej na záver dostanú hlavnú festivalovú cenu. Zaslúžia si ju právom.

Festival prináša aj ďalšie vtipné momenty. „Odišiel?“, pýta sa herec z pražského Studia Ypsilon, keď prichádza ako milenec do bytu kolegovej manželky. Tragikomédia Vratká prkna o hereckom živote sa hrá v noci v stane pod hradbami kremnického hradu. Keď uprostred tejto scény hodiny na veži odbijú jeden úder, herec spontánne zareaguje a na spomínanú otázku si hneď odpovie: „Navždy“. Smejú sa diváci aj jeho kolegovia.

„Toto predstavenie hráme už dlho a som rád, že sme tu mali výborné publikum. Napríklad aj keď vypľúvam na javisku bielu pastu a dodám, že to je Stanislavskij, neocení to každý a všade,“ hovorí po raňajkách v hoteli Jiří Lábus.

Správa o smrti speváčky Hany Zagorovej ho v piatok zaskočila, dobre sa poznali. Ale z Kremnických gagov odchádzal už na druhý deň z iných dôvodov. Má totiž neuveriteľne nabitý kalendár. „Mám 72 rokov a vyše 20 predstavení mesačne. Okrem Ypsilonky hrám v Kalichu, vo Viole aj vo vršovickom divadle Mana. A ešte máme aj ďalšie plány s Oldom Kaiserom.“

Na Kremnické gagy 2022 sa bude v budúcnosti spomínať aj v súvislosti s ďalším úmrtím. Samozrejme, Milana Lasicu by tu najradšej všetci videli ako festivalového hosťa, ale aspoň je symbolicky opäť spolu s Júliusom Satinským. V Uličke slávnych nosov dostal sochu hneď vedľa neho.

Prečo dostal cenu stand up

Porotcovia sú aj nie sú súčasťou festivalového tímu. Na rozdiel od divákov síce môžu vidieť do zákulisia zblízka, ale stretnúť a porozprávať sa s festivalovými hosťami je v meste ako Kremnica jednoduché a ide to aj bez špeciálnej visačky.

Dozvedáme sa, že by bolo ideálne odovzdať cenu za divadlo a za pouličné umenie priamo po skončení produkcie. To je celkom výzva, ale zjednodušuje nám ju projekt Visegrad kabaret. Takto to pôsobí ako typická grantová záležitosť, ale na Gagoch to vyznie inak. Nesúrodú koláž takmer dvadsiatich umelcov a ich rôznych prístupov premosťuje ako moderátor Ady Hajdu, a keďže je len predvečer prvého festivalového dňa, zároveň je to upútavka na ich samostatné vystúpenia aj ukážka ich schopností zaujať za pár minút. Ako porotcovia získame o nich oveľa lepšiu predstavu než z programových bulletinov.

S cenami Zlatý gunár nie sú spojené žiadne peniaze. Je to skôr subjektívna pochvala, vyzdvihnutie jedného zážitku na úkor iných. Ako porota sa rozhodneme namiesto divadelných predstavení oceniť stand up. „Je to napokon autorské divadlo v reálnom čase, poučné, vtipne a pohotovo reaguje aj na aktuálne témy, ako napríklad teraz použili maďarských meteorológov,“ hovorí Silvester Lavrík, keď stojíme vedľa pódia, na ktorom sa striedajú Joe Trendy, Gabriel Žifčák, Tomáš Hudák a Simona.

Počasie druhýkrát zasiahne do Gagov. Tesne pred začiatkom stand upu šľahne do kopca pri meste blesk a začne pršať. Ľudia však neodchádzajú z nádvoria Čiernej veže, vyťahujú dáždniky a pršiplášte, pozorne počúvajú a bavia sa až do konca. Keď sa cez tlieskajúcich divákov prebojujeme na pódium, komici sú zaskočení, ale cena ich poteší.

Je to zároveň odkaz, že humor sa vyvíja. „Aj slovenský stand up už je na vyššej úrovni než pred pár rokmi, preto sme mu začali dávať priestor v našom programe,“ hovorí Roman Vykysalý. Je spoluzakladateľom a riaditeľom festivalu, mnohí z hostí už sú dlhoročnými návštevníkmi aj jeho priateľmi. Program pokračuje až do ranných hodín, rozoberajú sa jednotlivé produkcie aj aktuálne spoločenské témy.

Pražské Studio Ypsilon. Foto – Michal Svitok

Z predstavenia Waterbombs amerického dua Acrobuffos. Foto – Michal Svitok

Zlatý gunár za pouličné divadlo – argentínske rOdandO. Foto – Michal Svitok

Chodúľové divadlo. Foto – Michal Svitok

„Pouličná estráda pouličných vtákov.“ Foto – Michal Svitok

Gagy majú produkčný tím a širší okruh ľudí, ktorí sú s nimi už dlho úzko previazaní – okrem Ivety Radičovej napríklad herečku Zuzanu Kronerovú či herca Adyho Hajdu. Rekordérom v počte účastí je Radošinské naivné divadlo, ktoré tu hrá už tridsiatykrát. Ale festival nechce žiť len z minulosti a tento rok ponúkol aj niekoľko špeciálnych vystúpení. Napríklad komika Tomáša Hudáka na jednom koncerte s raperom Vecom alebo pesničky zo známych filmových komédií naživo tiež len tak nezažijete. Len koncerty treba lepšie pripraviť, pretože kapela nemôže meškať polhodinu po plánovanom začiatku (a Mission Impossible nie je filmová komédia). Publikum sa síce nerozčuľovalo, toto však nebol samostatný koncert, ale súčasť festivalu, ktorého návštevníci chceli vidieť aj iné veci.

Susedia

Najťažšiu situáciu má porota pri pouličných produkciách. Na rozdiel od divadiel sa však dajú vidieť viackrát, pretože väčšinou sa opakujú na ďalší deň. Umelci majú priamu divácku odozvu a môžu niečo pozmeniť, vylepšiť. Niekedy napríklad program avizuje „chodúľové divadlo“, no uvidíte len promenádu dvoch hercov, ktorí si robia fotky s ľuďmi okolo. Ale potom ich vidíte opäť a zrazu majú nad hlavami krásnu maketu veľkého bieleho motýľa a od členov banskobystrického súboru Harry Teater sa dozviete, že sa ju predtým báli vytiahnuť, lebo hrozila dažďová prehánka.

Zlatého gunára za pouličné umenie sme nakoniec dali Argentínčanke Celeste Zalloechevarria s umeleckým menom Espuma Bruma. V performance rOdandO spojila akrobaciu s dávkou poézie, najväčšie kúzlo to malo najmä v závere, keď zrkadlila svoje pohyby na lane s dievčatkom z publika.

Tohtoročná téma Kremnických gagov boli Susedia. Veľmi aktuálna. Na námestí, ktoré je epicentrom festivalu, to pripomenula putovná výstava Dlhá cesta k samostatnosti Ukrajiny, ktorú pripravil český Ústav pre štúdium totalitných režimov.

Keď na ceste domov prichádzam z Kremnice na rýchlostnú cestu R1, uvedomím si, že už o necelý mesiac je neďaleko ďalší festival. Volá sa Amplión, pred siedmimi rokmi ho začal robiť v Banskej Štiavnici spoluzakladateľ Gagov Ján Fakla, ktorý sa rozhodol ísť vlastnou cestou s novým tímom spolupracovníkov. Ako tému si zvolili vetu „Zastaviť sa je umenie“. Tak sa skúste zastaviť aj na tejto akcii.